Založ si blog

1. kapitola: Bezvýchodisková situácia

Claire sa ticho modlila pri posteli svojho chorľavého otca. Preston Smith, barón z Deventouru, ležal nehybne na nepohodlnom lôžku. Pľúca mu horeli, v krku cítil hrču krvi, nehovoriac o bolesti v srdci. Jeho milujúca dcéra, teraz už dva roky bez matky, sedela zhrbene pri jeho vlastnej posteli.

 

Roky dúfal, že sa o svoju rodinu postará a zabezpečí peniaze pre dcéru a manželku. Nanešťastie, po zlej investícii a krachu jeho obchodu s látkami, prišiel takmer o všetko. Nielenže mu zomrela manželka a musel predať Clairino veno, aby mali na jedlo a prenájom rozsiahleho domu na prestížnej londýnskej ulici, ochorel na suchoty. Financie spojené s liečbou a udržaním si akéhosi životného štandardu, ich úplne majetne vysali. Barón si prial zomrieť.

Dážď dunivým tempom dopadal na tehlovú strechu domu. Claire sa trošku prikrčila, aby sa nepošmykla na mokrých schodoch. Práve sa vracala z trhu na Hannover Street, keď sa strhol lejak. Z dôvodov jej doposiaľ neznámych sa zabudla pozrieť na oblohu a všimnúť si pár pekne nadýchaných tmavých oblakov. Zaklopala na mohutné dvere, zatiaľ čo si šúchala zmrznuté prsty. Vo vnútri domu počula blížiace sa kroky. Onedlho nato, z dverí vykukla Emina hlava.

„Pani moja, bála som sa o Vás. Neprichádzali ste a v tomto počasí som nevedela, či ste v poriadku.“

„Ale áno, Ema, nič sa mi nestalo. Nevšimla som si búrkové oblaky.“ Rýchlo sa vsunula do domu a vydýchla si. Mokrý plášť podala starostlivej komornej, jej poslednému zamestnancovi. Pred niekoľkými týždňami bola nútená prepustiť väčšinu personálu. Kuchárka pani Walschová nariekala, že kde si nájde robotu o takomto čase. Vraj v zime ju nikto v Londýne  nezamestná  a nebude sa môcť postarať o svoje deti. Claire to trhalo srdce, ale nemohla inak. Jedinou slúžkou, ktorá zostala, bola Ema. Pokiaľ si dobre pamätala, Ema sa o ňu starala od jej desiatich rokov. V súčasnosti mala niečo cez 40.

„Ako sa má môj otec?“ opýtala  sa starostlivo.

„Je mi to ľúto, slečna, ale je to s ním čím ďalej, tým horšie. Nechcem byť neúctivá, ale dochádzajú nám peniaze na lieky a na platenie prenájmu.“

„Máš pravdu. Musím s tým niečo urobiť.“ Komorná jej podala utierku, aby si utrela tvár. Londýnske ulice neboli práve najčistejšie.

„Presťahujeme sa?“

„Myslím, že iná možnosť nie je. Musím nájsť vhodné miesto, kde by sa otcovi nepriťažilo, pretože potrebuje čerstvý vzduch.“  Pozrela sa z okna a skontrolovala počasie. Cez mračná neprenikal žiaden slnečný lúč, čo značne znemožňovalo život v dome bez sviečok. Hromy a blesky rozrezávali oblohu na časti a prinášali so sebou iba hluk a špinu. Dážď zmenil londýnske ulice na jedno veľké špinavé smetisko. Prietrž mračien spôsobila hromadu škôd. Celou ulicou sa dolu valili výstrižky z Modern Day, vedeckých novín, a La Mode, francúzskeho týždenníka s módou. Väčšina dám vyčkávala v dlhých radoch na daný časopis. Ak nie ony, tak tieto mladé šľachtičné poslali svojich zamestnancov, aby za ne vystali neuveriteľné hodiny v týchto mukách. Claire búrky upokojovali, no dnes sa v nej nevyžívala. Hodnú chvíľu stála bez pohnutia a rozmýšľala o budúcnosti. Vkročila do svojej izby, aby sa prezliekla. Sadla si na toaletnú stoličku a pozrela sa na seba do zrkadla. Čo videla, pýtate sa. Krásnu mladú ženu s dlhými nohami a zlatými kučierkami okolo slúch? Nie, to nebola ona. Bola už iba pozostatkom tej usmievavej dievčiny, ktorou bývala. Kedysi sa rada parádila, no po otcovej chorobe v činnosti nepokračovala. Načo sa parádiť, keď mala nevládneho otca? Do rúk vzala kefu a začala si rozčesávať spletené chumáče vlasov. Najprv pomaly, aby ich nevytrhala, no potom stratila jemnocit a šklbala. Šklbala silno a popritom plakala. Plakala hlasno. Odbehla od stola a zvalila sa na veľkú posteľ. Hlavu vopchala do vankúša, aby potlačila vzlyky. Čo len budem robiť, nariekala. Zaspala.

Na druhý deň sa zobudila prikrytá a poriadne hladná. Nálada sa jej od včerajšieho dňa značne zlepšila. Zazvonila na komornú a ospalo si pretrela oči. Škrípajúca podlaha naznačovala, že Ema nebola ďaleko: „Dobré ráno. Vyzeráte lepšie, slečna.“

„Ďakujem ti, že si po mne včera upratala a prikryla ma. Ja…“ zlomil sa jej hlas.

„Nevadí, slečna. Ja viem.“ Obe sa na seba chápavo pozreli a komorná vstúpila do šatníka:

„Budete si priať tie modré s bielou čipkou alebo obyčajné vychádzkové?“

„Tie obyčajné, poprosím.“ Sadla si na peľasť postele a rozmýšľala, čo urobí. Asi prekutrá staré noviny a možno nájde nejaké panstvo za prijateľnú cenu.

„Ema, na raňajky si budem prosiť iba ľahké jedlo. Dnes budeme cestovať,“ rozhodla sa spontánne.

„Samozrejme, mám pripraviť aj vášho otca?“

„Nie, nechystám sa sťahovať, ale je to niečo veľmi podobné. Navštívim starú priateľku a rozoberieme vhodné ubytovanie, pretože peniaze na nájom, veď ty vieš…“ Ema vzala hrebeň a tentoraz opatrne prečesala barónkine vlasy. Vypla ich a do účesu a založila jednoduchú perličku.

„Idete predsa na návštevu,“ usmiala sa a zbehla po klobúčik s kvietočkami vpredu. Bol prostý, no na barónke sa ukazoval v úplne inom svetle. Ružová farba pivónie ladila s cestovnými šatami podobnej farby. Fialky zas vytvárali pekný kontrast medzi živôtikom a šálom, ktorý si prehodila cez krk.

„Zavolám vám drožku, zatiaľ čo vy sa naraňajkujete.“ Upravená Claire vyšla z komnaty a zbehla dolu po schodoch. Prešla cez malú chodbu a vošla do izby svojho otca. Starý muž spal, ale nechrčal ako včera. Nechcela ho vyrušovať, takže sa  rýchlo presunula do jedálne. Natrela si chrumkavú hrianku marhuľovým džemom a zapila čiernym čajom.

„Vaša drožka, pani,“ zakričala Ema z druhej miestnosti. Barónka si spôsobne utrela ústa a zasunula stoličku z dubového dreva. Ako jej toto miesto bude chýbať, tento rodičovský dom, jej detstvo! Nasadila si rukavičky a oznámila komornej, že nech ju očakáva poobede. Nastúpila do drožky a kočišovi nadiktovala Bucket Street. Po 10-minútovej jazde sa ocitla vo vychýrenej štvrti bohatých a ľahko vystúpila z koča. Vyplatila drožkára a ten ihneď odfrčal.Predstúpila pred karamelovú fasádu moderného domu a zaklopala. Otvoril jej strojený majordómus s dvihnutým obočím.

„Maxwell, je markíza doma?“

„Ach, slečna Deventourová, takmer som vás nespoznal. Poďte, uvediem vás do ranného salóna a tam vyčkáte na pani markízu.“ Barónka mu podala svoj klobúk a nasledovala Maxwella do teplej izby.

„Budete si priať čaj a sušienky, madam?“

„Nie, Maxwell, môžeš ísť za svojimi povinnosťami.“ Majordómus sa spôsobne uklonil a vypochodoval z miestnosti. Claire sa nebadateľne uvoľnila a vychutnávala si jemný vánok pochádzajúci z obloku vedľa nej.

„Milá moja, dopočula som sa, že si ma prišla navštíviť.“ Na chodbe stála žena okolo tridsiatky. Nie nadarmo jej hovorili ako Jedna z najkrajších dám tohto storočia, šepkali si staré dámy.

„Bože, Christine, ty si sa mi vôbec nezmenila.“ Obe si naraz padli do náručia a vyobjímali sa. Markíza si sadla oproti barónke a zavelila na sluhov.

„Môjmu hosťovi čaj,“ zatlieskala, aby personál upozornila na svoju žiadosť.

„To nebude potrebné, Chris, poznáš ma.“

„Takmer som zabudla, že ty nerada preháňaš dobrých ľudí,“ pokrútila hlavou, a tak upozornila na svoju dôležitosť.

„Výborne,“ povedala si pre seba, „ako žiješ, drahá moja?“

„Nepočula si o mojom otcovi?“ Claire sa prekvapene pozrela na markízu, ale tá sa tvárila nechápavo. Aké zvláštne!

„Je chorý, dostal suchoty.“ Nenápadne sa pomrvila a narovnala si šaty.

„Och, zlatko, ale to mi je ľúto!“ Chris sa zachmúrila a opäť destikulovala svojou tvárou. Zmenila grimasu z prekvapenej na ľútostivú.

„Ako sa cíti, musíš ho po mne pozdravovať.“

„Budem, ale vieš, musím prejsť rovno k veci. Nebudem ti klamať, sme na mizine. Otcove lieky stoja obrovské peniaze a po krachu obchodu  to už finančne nezvládame.“

„A ako ti mám pomôcť?“ Chris zavetrila, že Claire ju bude žiadať o pomoc.

„Hľadám dom niekde na vidieku. Taký, kde sa otcovi nepriťaží, no potrebujem prijateľnú cenu.” Christine zasvietili oči, akoby presne vedela, čo jej priateľke chýba: „Myslím, že s týmto ti môžem pomôcť. Keď ešte žila tvoja matka, našla si veľkú oporu v jednej dáme. Žila v Cornwalle a stali sa z nich doživotné priateľky. Bohužiaľ, táto dáma nečakane zomrela a zanechala za sebou neobývaný dom bez dedičov.“

Barónka dychtivo počúvala a markízu neprerušovala.

„V dedičskom konaní ho zanechala tvojej matke.“

Claire vyvalila oči. „Počkať, to nie je možné. Ja by som o tom mala vedieť.“

„Matka sa s vami chcela presťahovať, keď sa to dozvedela, avšak nestihla.“

„Nerozumiem ti. Prečo nám o tom nepovedala?“

„Clairie, to bolo pred dvoma rokmi. Pamätáš sa, čo sa vtedy stalo?“ Markíza sa smutne pozrela do zeme a potom na barónku. Trvalo dlhšie, kým jej to došlo.

„Matka zomrela, všakže Chris? Preto som sa o tom nedozvedela.“

„Išlo o prekvapenie, mala si oslavovať narodeniny a tvoji rodičia sa rozhodli, že dostaneš takýto darček.“

„Ako sa volá menovaný dom, Chris?“ S trpkosťou v hlase sa prinútila nerozplakať sa.

„Lerbourgh House. Tá dáma, o ktorej som ti hovorila, bola sestrou grófa DeBourgha, majiteľa domu.“

„A čo sa stalo s majiteľom?“

„Neviem ti povedať, milá moja.“ Markíza vstala a naznačila, že musí ísť. Barónka ihneď pochopila a na nič sa nevypytovala.

„Máš to u mňa, Chris.“

„Nemáš za čo, Clairie. Rada ti pomôžem.“ Majordómus ju odprevadil z domu a ona vyšla na ulicu. Vysvitla nádej, konečne.

 

Keď prišla domov, nasmerovala si to rovno do otcovej pracovne. Neporiadok na stole a porozhadzované dokumenty dokonale poukazovali na zúfalú rodinnú situáciu. Prevrhnutá miniatúra jej matky bola na zemi, celkom rozbitá. Opatrne zdvihla portrét. V otcovej pracovni nebola od smrti Catherine, jeho manželky a jej matky. Claire sa rozhodli pomenovať veľmi podobne – Claire Catherine Deventour. 

Priniesla si malú stoličku a opatrne sa natiahla na najvyššiu policu. Zhora zložila drevenú truhlicu o veľkosti  väčšej knihy. Odfúkla prach a prešla po povrchu dreva nasávajúc históriu. Vzala kľúč z dvierok pracovného stola a odomkla. Vo vnútri sa nachádzali najdôležitejšie zmluvy, insígnie rodiny a nejaké šperky. Siahla na dno truhlice a vytiahla listinu v koženom obale. Keďže to bol jediný dokument, ktorý nespoznala, nazdávala sa, že práve on obsahuje dedičské konanie a právoplatné nadobudnutie Lerbourgh Housu. Zašklbala šnúrkami a obal povolil. Vo vnútri sa nachádzal kľúč spolu s odkazom –

                   Nechcem, aby dom dostal niekto iný. Je tvoj

Dolu podpísaná Anna. Prehliadla si mosadzný kľúč a skontrolovala pergamen. Áno, nemýlila sa. Darovacia listina bola nepoškodená a zachovaná v perfektnom stave. Otecko, už bude lepšie, zašepkala.

 

Nič, len pravda. Holá, bolestivá pravda

30.05.2016

Niekedy som vo veľkom pokušení – chcela by som kričať. Kričať na plné hrdlo. Poobzerám sa okolo seba a vidím utrpenie. Vidím závisť. Vidím hnev. Vidím smútok. Vidím utrpenie. Zrazu však viac »

2. kapitola: Cesta na panstvo

29.05.2016

Po týždni balenia a dohadovania sa s majiteľom konečne všetci traja nasadli do prenajatého koča a vydali sa na cestu do malej dedinky Lerbourgh, ležiacej v Cornwalle. V hrkotajúcom koči bolo viac »

utečenci, migranti, migračná kríza, nemecko, hanau,

Americká polícia našla nákladiaku osem mŕtvych migrantov

23.07.2017 20:11

V prívese nákladného auta pred predajňou Walmart v texaskom San Antoniu našla polícia osem mŕtvol a tiež desiatky živých, ale značne dehydrovaných ľudí.

lajčák, miroslav lajčák,

Lajčáka čakajú povinnosti v OSN, zastúpi ho štátny tajomník Korčok

23.07.2017 20:00

Nové pracovné aj reprezentačné povinnosti čakajú hneď po letných prázdninách šéfa slovenskej diplomacie Miroslava Lajčáka.

dôchodca, dôchodok, penzia, pracujúci, zamestnanec

Dlhšia podpora pre ľudí 50 plus?

23.07.2017 20:00

Stratiť prácu po päťdesiatke je aj v dobrých ekonomických časoch problém.

Bojko Borisov, zbrane, bulharsko,

Sofia posiela zbrane do Sýrie

23.07.2017 20:00

Azerbajdžanská spoločnosť Silk Way Airlines dodáva cez Balkán zbrane aj pre opozíciu v Sýrii. V bulharských novinách Trud o tom informovala Diľana Gajtandžijevová.

cathmel

Človek počuje len to, čomu rozumie J. W. Goethe

Štatistiky blogu

Počet článkov: 3
Celková čítanosť: 2606x
Priemerná čítanosť článkov: 869x

Autor blogu

Kategórie

Archív