Založ si blog

2. kapitola: Cesta na panstvo

Po týždni balenia a dohadovania sa s majiteľom konečne všetci traja nasadli do prenajatého koča a vydali sa na cestu do malej dedinky Lerbourgh, ležiacej v Cornwalle.  V hrkotajúcom koči bolo dusno a teplo. Ema sa postarala o čo najväčšie pohodlie barónkinho otca, čiže on si spokojne odfukoval na sedadle oproti. Claire ho prinútila natiahnuť si nohy, zatiaľ čo ona sa trošku viac pritisla k Eme, aby mal jej otec pohodlie.  Cesta nakoniec nebola nepríjemná. Počas putovania sa zastavovali v hostincoch kvôli zmene koňov a oddychu pána baróna.

„Neprečítala by si mi niečo z knihy, ktorú čítaš?“ Claire vytrhol z čítania známy hlas. Otec sa na ňu uprene díval a zvedavo si obzeral knihu, čo držala v rukách.

„Ide o Zázraky francúzskeho vidieka. Práve čítam o tajomnom ostrove, kde má byť ukrytý poklad.“

„Výborne. Povedz, že autor nepíše v mojom neobľúbenom francúzskom jazyku,“ zamrmlal.

„Máte pravdu, otec, presne v tom jazyku.“ Claire nikdy nepochopila, prečo otec neznášal francúzštinu. Nie nadarmo bola jazykom vzdelancov a aristokratickej vrstvy. Hovorilo sa ňou tak vo Francúzsku ako na celom svete. U nás, v Anglicku, princ regent uprednostňoval angličtinu ako jazyk dvora. To ale neznamenalo, že patrónky a najvznešenejšie dámy vysokej vrstvy ňou nehovorili na svojich soirée.

Koč sa natriasal a kamienky lietali všade naokolo. Najnovší kočiš bol zatiaľ najdivokejší a nepochybovala, že si jazdu naplno užíva, preto hlasno zaklopala na vrch koča. Vo vetre začula škótsku nadávku, avšak dopravný prostriedok spomalil. S úľavou si vydýchla a pokračovala v čítaní. Čas ubiehal a s prichádzajúcim úsvitom uvidela more. Odtiahla záclonku a nahla sa trošku dopredu. V diaľave uvidela prichádzajúce vlny, ako sa rozbíjajú o útesy. Otvorila malé okienko a vykukla von. Čerstvý zimný vzduch sa jej dostal až pod kožu, no ona nemohla prestať vdychovať vôňu vidieka. V tomto období už nebolo nasnežené a jar sa nezadržateľne blížila. V niektorých krajoch dokonca videla prvé jarné kvietky. Zachvela sa, lebo teplota v koči sa ihneď zmenila z príjemne teplej, nočnej na chladnú, rannú. Stiahla sa naspäť a naďalej sledovala všetku nádheru cornwallského pobrežia z teplého bezpečia. Vďaka Ti, Pane, že si mi dovolil odísť s mojím otcom z Londýna vo všetkom zdraví. Ďakujem za Tvoju opateru a za moje splnené želanie na nájdenie nového ubytovania.

„Vy ste už hore, slečna?“ Ema otvorila oči a zadívala sa na svoju paniu. Tá sa mykla, pretože sa donedávna modlila.

„Nemohla som spať, tak som obdivovala okolie.“

„Máte pravdu, nádherná krajina.“ Ema sa trošku upravila, keď natešene zbadala starú zrúcaninu pevnosti:

„Aha, pozrite! Tam, v diaľke!“ Prstom mierila na pozostatky krásneho hradu. Claire sa lepšie prizrela a dokázala presne zrátať 4 rozpadnuté veže. Ak sa nemýlila, stavba pochádzala z neskoršieho 14. storočia a slúžila ako obranná pevnosť. Priečelie bolo úplne rozpadnuté, iba niektoré múry ešte stále stáli a dávali na známosť, že kedysi tu stál romantický hrad. Okolo hradieb rástlo mnoho stromov, čiže zrúcanina bola schovaná za nimi. Keby bolo leto, od cesty by ho z veľkou pravdepodobnosťou neuvideli. Za hradom sa rozprestierala dlhá lúka a nablízku uvidela prvý domček dedinky, do ktorej smerovali. Onedlho sa pred nimi rozprestrel malebný pohľad. Lerbourgh sa nachádzal v úplnej divočine, najbližšie väčšie mesto bolo Bude na severe. Keď dorazili do dediny, Ema vystúpila a spýtala sa na cestu do ich nového obydlia. Ľudia si prekvapene šepkali čosi o hneve fantóma a nejakej žene Mayline. Kto sú tí ľudia?

„Slečna, obyvatelia nás nasmerovali tamtou cestou do toho kopca.“ Prstom ukázala na menší kopec vzdialený asi pol míle od miesta, kde stáli.

„Ehmm, a ešte niečo. Predtým, než pôjdeme do domu, máme ísť k fare tunajšieho pastora.“

„Nehovor, vysvetlili ti prečo?“

„Pani Mayline Suwayová  je akousi ochrankyňou usadlosti, kam smerujeme a len ona nás tam pustí. Ak by sme išli sami, pán Suway by nás mohol nepríjemne prekvapiť a považovať nás za votrelcov.“

„Pán kočiš, počuli ste?“

„Áno, madam. Vidím vežu kostola, ak teda môžeme vyraziť.“

Zakývala rukou a škótsky kočiš popohnal kone do ľahkého cvalu.

„Clé, na Lerbourgh som zabudol. Po smrti tvojej matky som sa nechcel nasťahovať do domu, v ktorom sme mali bývať spoločne.“ Otec, prebudený a čerstvý, si rozjímavo prezeral okolie.

„Dúfam, že tu budete šťastný.“ Barón si odkašľal a Claire bola dojatá.

„Budem šťastný všade, kde budeš aj ty šťastná, dievčatko moje.“ Koč zastavil a mohutný Škót pristavil stupienok, panstvo vystúpilo. Dve ženy aj muž sa udivene zapozerali na vežičku kostola. Tvarom pripomínala kužeľ a hore bola zakončená jednoduchým krížom. Netypicky biela farba dodávala kostolu nádych stredomorskej architektúry.

„Nečakala som, že na pobreží Anglicka uvidím niečo také.“ Rukami naznačila svoj údiv. Po štrkovej ceste k nim prichádzala neznáma žena. Ruky založené v bok, stredne vysokej postavy, hrdo nesúc sa cez nádvorie.

„Je m’apelle Mayline Suway. Je suis la fille du recteur et la femme du forgeron.“

„Ďakujem pekne.“ Otec sa otočil na podpätku čižmy a vrátil sa do koča. Claire sa nenápadne uškrnula, lebo nechcela uraziť pani Suwayovú.

„Pardonnez mon père. Il est malade est en peu fatigué.

„Prajete si?“ Žena sa nepriateľsky zachmúrila, akoby čakala niečo zlé.

„Som barónka Claire Deventourová, tamto bol môj otec, Preston Smith, siedmy barón z Deventouru, a toto je moja komorná, slečna Ema.“ Zdvorilo sa uklonila a pokúsila sa zažehnať nepriateľstvo.

„Ten muž, čo odpochodoval, to bol barón? Nevie ako sa správať?“ zadunel hlas v tesnej blízkosti. Všetci sa otočili a uvideli svalnatého muža, asi v štyridsiatom veku svojho života. Prižmúril oči a nehanebne si ich prezrel zhora dolu: „A vy ste kto? Ďalší, čo prišli rozlúštiť záhadu lerbourghského fantóma?“

„Neviem, o čom hovoríte, pane. Som bar-,“ zahriakli ju v strede slova. Manželka pána Suwaya na seba nenechala dlho čakať a predstavila ju.

„Aha, takže len rozmaznaná spoločnosť. Čo chcete?“

„Mám dokumenty, ktoré potvrdzujú, že Lerbourgh House právom náleží mojej rodine.“

„Ha, ukážte!“ Muž zdrapol dokumenty, ktoré práve vyberala z kabelky. Pani Suwayová a pán Suway sa zatvárili veľmi zvláštne, no ihneď zmenili svoje správanie:

„Excusez-vous, mademoiselle Deventour. Sme zvyknutí na nehanebné správanie miestnej šľachty, nečakali sme vás a ani sme nevedeli, že existuje nejaký právoplatný dedič panstva. Dom bol opustený už 13 rokov a my dvaja sme sa oň jediní starali.“

„Taktiež sa vám musím ospravedlniť za chovanie baróna, nerád počuje francúzštinu a v takých chvíľach nie je najmilší.“

„Samozrejme, slečna. Vous ne devez pas excuser.“

„Ale musí. Sme normálni ľudia a ona nie je o nič viac ako vy alebo ja.“

„Váš manžel má pravdu, pani Suwayová.“

Ema nemohla naďalej postávať bezo slova a musela sa spýtať: „Nie som si istá, či som dobre počula, ale nepomínali ste náhodou fantóma?“

„Slečna Ema, ubezpečujem vás, že nejde o nič vážne. Sú to len domienky.“

„Iste, domienky. Kto potom podľa vášho cteného názoru zabil pána Nicolasa, jeho snúbenicu, grófku Annu a vidiečanov?“ Claire ťažko prehltla a nechápala, čo sa deje. Už druhýkrát použili slovo fantóm, spomínali smrť množstva ľudí vrátane grófky.

„Manžel verí na duchov, pani barónka. Nebojte sa, nič sa vám nestane. Dom je bezpečný, na policiach je prach, ale to sa dá napraviť. Ľudia vždy zomierali a zomierať aj budú.“

„Mayline, neupokojujte túto „cházku“. V dome sa dejú veci, ktoré nejde vysvetliť a vy to nezmeníte.“

„Trevor, správajte sa slušne,“ ohriakla ho.

„Práve prišli,“ zašepkala mu do ucha , „a nechcem, aby ste ich vystrašili. Pravda neskôr sama vypláva na povrch a oni ju sami objavia.“ Sprisahanecky naňho žmurkla.

„Dobre, žena moja. Musíte byť unavení po dlhej ceste, poďte, zavedieme vás do rezidencie,“ zavelil Trevor a nasadol na koňa.

„Nie my, Trevor, ale vy,“ opravila ho a namierila odpoveď na Claire, „môj manžel vás zavedie domov. Ak budete niečo potrebovať, príďte za mnou, som vám k dispozícii.“

„Mayline? Budem potrebovať ešte dvoch sluhov. Kuchárku a silného muža na rôzne práce.“

„Oui, je connais. Poznám hneď dvoch ľudí, čo vám budú vyhovovať, do zajtra ich pošlem k vám do domu.“ Ľahko sa uklonila a utekala do domčeka pri fare.

„Merci,“ zakričala Claire.

„Môžeme?“ Pán Trevor sedel na koňovi a z výšky na ňu zazeral ako na červa.

„Môžeme, pane.“

 

V tieni stromu kľačal zhrbený muž. Pozeral sa na novú lady, ktorá pribudla v jeho kraji. Takže ona si myslí, že sa nasťahuje do domu a nič sa jej nestane? V takom prípade pricestovala do Lerbourghu konečne zábava.

 

Claire stála na priedomí nového sídla. Nepoznala toľko slov, ktorými by opísala neuveriteľný pohľad. 150000-akrový pozemok stál na miernej vyvýšenine v blízkosti mora. Dolu k útesom viedol neporušený chodník so zábradlím, keby nastala náhla prietrž mračien. V okolí domu bol malý cintorín s pochovanými predkami rodiny DeBourghovcov. V blízkosti cintorína sa nenachádzalo nič, len záhrada so zničenými cestičkami pomedzi statné stromy a zanedbané bludisko. Vzhľadom nato, že barónka sa rada hrala s hlinou, rozhodla sa, že záhrade vráti nebývalú slávu v čo najskoršom termíne. Poďme však hovoriť o dome. Moji čitatelia, rezidencii nechýbala ani sláva, ani majestátnosť. V tieni domu mohlo stáť kopu európskych zámkov, lebo malebnosťou sa jej takmer žiadny nevyrovnal. Po zanedbaných 2 rokoch sa čo to ukázalo na omietke a niektoré kúsky i poodpadávali. Pre lepšiu predstavu vám ho opíšem takto: centrálna budova postavená v starom francúzskom pompéznom štýle 16. storočia, tri stĺpy stojace vpredu, tvorené tmavým drevom, asi z mahagónu.  Vytvoril sa tak prijateľný kontrast medzi stredovekým a jemne staromódnym. Po bokoch stáli prístavby tvaru obdĺžnikov a niesli sa v duchu sto rokov starej elegancie. Majitelia nechali po stenách rásť brečtan, ktorý v súčasnosti obrástol centrálnu budovu, jedine stĺpy a prístavby zostali nedotknuté. Claire s údivom zakláňala hlavu a užívala si pohľad ako pre bohov.

„Páči sa vám, všakže?“ Ema pribehla ku svojej panej a zadychčane sa obšmietala okolo jej sukne.

„Tebe sa nebodaj nepáči?“ Ema sa všemožne vykrúcala, až napokon vyhŕkla: „Manželia Suwayovci ma mierne vystrašili.“

„Nemôžeš sa skĺbiť do klbka a stiahnuť krídla, keď sa niečoho zľakneš. Si dospelá žena.“

„Mne nejde ani tak o toho fantóma, ale tí ľudia…“

„Všetko sa včasne dozvieme,  a teraz už poď.“ Claire ju lapila za ruku a ťahala k pilierom držiacim väčšinu konštrukcie. Trevor už zosadol z koňa a širokými končatinami ťažko dopadol na mramorovú podlahu: „Keďže ste skončili s obdivovaním okolia, prosím, podajte mi kľúče, nech vám otvorím.“ Vo vstupnej hale bolo chladno a tmavo. Ako si neskôr všimla, celý dom bol zariadený v mužskom štýle a chýbal zásah ráznej ženskej ruky.

„Dcéra moja,“ ozval sa po chvíli ticha otec a chytil ju za rameno, „si celá tvoja matka.“

„Odchádzam domov, panstvo. Musím pracovať.“ Pán Suway nečakane odišiel celkom bez rozlúčky.

„Aký džentlmen,“ neodpustila si Ema, „teraz musím všetku batožinu znášať ja.“

„Nemusíš zúfať, my ti pomôžeme.“ Claire vyšla na príjazdovú cestu a vyplatila statného Škóta. Ten sa poďakoval, zamrmlal ďakujem a uháňal preč.

„Náš nový domov, Clé, len vďaka tebe.“ Barón nebadane mykol plecami a z vesty vybral cigaru.

„Otec! Viete, ako nenávidím vaše fajčenie?“ pohoršene naznačila.

„Nechaj ma si vonku trochu pofajčiť. V dome, ako som si všimol, sa fajčiť neodvážim. Všade samé prekliate drevo!“ Hlasno sa zasmial a Claire žasla nad zmenou zdravotného stavu baróna. Myslí si, že už môže fajčiť! Vyhla sa neusporiadanému pohľadu vysmiateho šľachtica a ušla dovnútra.

Vonku lialo ako z krhly, ledva stihli ponosiť spomínanú batožinu. Slabé svetlo prenikalo cez ťažké závesy a posledné zvyšky denných lúčov, ktoré nezahalila obloha, sa dotkli mramorového kozuba.  Sami zavretí v obrovskom dome nebadane vyhľadávali svoju spoločnosť. Ema našla kresadlo, zbytky dreva a noviny spred 2 rokov. Odstránila zbytočnú špinu a zapálila oheň, no teplo kozuba vyhľadal aj iný tvor ako oni.

„Madam, aha!“ Ema kričala ako šialená žena prepustená z ústavu a otcovi nebolo tiež všetko jedno.

„To nemyslíte vážne?!“  S argumentmi chrliacimi jeden za druhým vyhnala preč tučného čierneho potkana.

„Otec, odkedy sa bojíte hlodavcov?“ spýtala sa.

„Odkedy sme ja a tvoja matka boli na kontinente.“

„Nehovorte,“ nechápavo sa zamyslela, prečo temný dom tak zle pôsobí nielen na ňu, ale aj na jej dospelých spolucestovateľov.

„Pp-pr-prepáčte mi. Nezvyknem vystrájať,“ pohotovo sa Ema ospravedlnila.

„Keďže nie si jediná, kto sa zľakol, nestrachuj sa pre to.“

„Pani, mám nápad. Všetky dvere vedúce do obývacej izby zavrieme a dnes prenocujeme tu dole. Nemám odvahu túlať sa po sídle, v ktorom sa nemusí nachádzať iba zatúlaný potkan.“

„Clé, ja súhlasím s Emou. Mám rešpekt pred starými domami a v noci sa nechcem potulovať po neprebádaných komnatách. Ktovie, čo v nich žije. V blízkosti nevidím sviečky a potulovať sa v búrke v neznámom sídle nepovažuje za dobrý nápad.“

„Dobre, z cestovných kufrov vyberiem teplejšie oblečenie a z haly donesiem ešte jednu stoličku.“ Barónka prešla cez celú miestnosť a otvorila dvere do haly. Temné zariadenie zmenšovalo obrovskú miestnosť a schodisko vedúce na poschodie  v nej vzbudzovalo zmiešané pocity. Akoby to nestačilo, mala zvláštne tušenie. S tlčúcim srdcom skontrolovala schodišťové zábradlie a rýchlo sklopila pohľad. Nezazrela hore tieň? Nie, poschodie bolo prázdne, všetko si namýšľala. Asi o dva schody vyššie našla na zemi položenú knihu a čudovala sa, kto ju tam dal. Keď prišli, nič na schodoch nebolo. Prestaň byť paranoidná, hrešila sa. Dotkla sa hnedého obalu a prečítala názov-

Genealógia rodiny DeBourghovcov

Zbehla dole a hlúpo vbehla do obývacej miestnosti. Hlupaňa, kričalo svedomie, bojíš sa vlastnej prítomnosti.

 

Nevidela ma, len sa znepokojene pozrela mojím smerom, uistil sa. Z dolnej komnaty vychádzalo príjemné teplo a tlmený rozhovor. Smutne zaspomínal a odkráčal do tieňov.

 

 

 

 

 

Nič, len pravda. Holá, bolestivá pravda

30.05.2016

Niekedy som vo veľkom pokušení – chcela by som kričať. Kričať na plné hrdlo. Poobzerám sa okolo seba a vidím utrpenie. Vidím závisť. Vidím hnev. Vidím smútok. Vidím utrpenie. Zrazu však viac »

1. kapitola: Bezvýchodisková situácia

28.05.2016

Claire sa ticho modlila pri posteli svojho chorľavého otca. Preston Smith, barón z Deventouru, ležal nehybne na nepohodlnom lôžku. Pľúca mu horeli, v krku cítil hrču krvi, nehovoriac o bolesti viac »

trump

USA uvalili nové sankcie na KĽDR, aj na čínske subjekty

21.11.2017 21:40

USA uvalili sankcie na štyri čínske obchodné spoločnosti a jedného Číňana, ktorí s KĽDR vykonávali obchodmi vo výške stoviek miliónov dolárov.

Zimbabwe, Harare

Africký dinosaurus neumrie v úrade

21.11.2017 19:34

Autoritársky prezident Zimbabwe, 93-ročný Robert Mugabe, sa týždeň po tom, čo ho armáda držala v domácom väzení, rozhodol odstúpiť.

Rusko

Úteku Ruska má zabrániť náramok

21.11.2017 19:20

Za údajnú objednávku vraždy Sylvie Volzovej bude Pavol Rusko ďalej stíhaný na slobode. Ďalší pohyb Ruska sleduje elektronický náramok.

Theresa Mayová, premiérka

Britské médiá: Londýn je ochotný za podmienky brexitu zaplatiť viac

21.11.2017 19:15

Ministri britskej vlády sa podľa BBC zhodli na potrebe ponúknuť EÚ za urovnanie financií v rámci takzvaného brexitu viac peňazí.

cathmel

Človek počuje len to, čomu rozumie J. W. Goethe

Štatistiky blogu

Počet článkov: 3
Celková čítanosť: 2727x
Priemerná čítanosť článkov: 909x

Autor blogu

Kategórie

Archív