…

Niekedy som vo veľkom pokušení – chcela by som kričať. Kričať na plné hrdlo. Poobzerám sa okolo seba a vidím utrpenie.

Vidím závisť.

Vidím hnev.

Vidím smútok.

Vidím utrpenie.

Zrazu však príde niekto, kto je iný. Odlišný.  Vymyká sa tej klasickej, “typizovanej postave“, ktorá je nám taká známa ešte z čias literatúry. Príde človek, ktorý nám ukáže svetlo na konci tunela. My chceme ukončiť  “sizyfovskú prácu“, skočiť z útesu, zbaviť sa trápenia.

Prečo?

Pretože nemáme na výber. Samých seba rozožierame ako kyselina.  Tá sa pomaly prelieva žilami, potom začne bublať. Kričali by sme, ale vieme, že toto nie je medzi nami a svetom – je to len medzi nami.

Niekto podíde k nám a odovzdá nám niečo, čomu sa nevyrovná ani sláva, ani bohatstvo. Podá nám ruku, pevne uchopí tú našu. Temnota sa rozlieva za nami ako láva, ale tá nás už nedoženie. Ten niekto povie slová, ktoré budú rezonovať v utrápenej duši:

-Nie, to nesmieš.-

-Ale ja už nemôžem.-

-Môžeš, nezabúdaj, že ty nie si slaboch!-

-Ja som slaboch! Prečo tu inak stojím?-

-Pretože si zišla z cesty. Jedným pádom sa tvoj život predsa nekončí. Nezabúdaj, sme tým, kým chceme byť! Chceš byť slabochom?-

-Ty si ma nepočúval? Už nieto cesty späť.-

-Jeden múdry človek raz povedal: „Človek cúvne, aby mohol lepšie skočiť.“ Cúvni, sprav krok späť.-

Ticho

-Cúvni, aby si mohla lepšie skočiť. Vráť sa. Každý pád ťa iba posilní. Ty si teraz padla, ale to neznamená, že nemôžeš znovu vstať. Vstaň!-

-Prestaň! Stačilo!-

-Prach a okovy sebaľútosti boli na teba zoslané. Nedovoľ im ovládnuť  ťa.-

-Mňa ovláda len moje vnútro, nič iné.-

-Prečo neveríš starcovi?-

-Kto si?- pýtam sa.

-Svedomie.-

-Ja neľutujem, čo sa chystám urobiť.-

-Vážne? Zamysli sa hlbšie.-

Ticho

Pomaly prejdem topánkou ponad priepasť. Zdvihnem hlavu a zatvorím oči.

Mám pred sebou hmlu. Nevidím nič. Chmáry temnoty ma obklopujú. Ruky po mne lapajú. Dlhé prsty s ostrými pazúrmi. Myknem sa. Zrazu zbadám záblesk. Vynára sa obraz. Úsmev. Áno, úsmev. Moja matka sa usmieva. Hladí ma po tvári, láskavo sa mi prihovára. Padám, no ona ma nechá padať.  Z očí jej vypadne veľká slza.

-To nevadí, zlatko, netráp sa. Spadla si, no ty sa opäť zdvihneš.-

Nastaví jej ruku

Ostýchavo sa dotknem jej hebkej a teplej dlane.

-Nevstala som sama.- hovorím.

-To nevadí, časom sa naučíš vstávať i  bez pomoci.-

-Milujem ťa za to. Si  pre mňa všetkým. Ách, mamička.- rozvzlykám sa.

-Aj ty pre mňa. Ak sa ocitneš v tom najtmavšom kúte, chvíľku počkaj ,možno ti niekto pomôže zapáliť sviečku, no ak nie, zasvieť si ju sama.-

-Ale ako, keď nebudem mať svetlo?-

-Svetlo nájdeš vo svojej vôli, moja najdrahšia, pretože kto skúša, tomu sa jeho práca premení na zlato. Nezáleží na tom, ako dlho, nezáleží na slzách, ktoré vyplytváš, ale záleží na výsledku.-

-Vďaka, mami.-

-Dcérka, si mojím lepším ja, musíš robiť vlastné chyby, ale prečo by si mala opakovať chyby ostatných?-

Otvorím oči

-Čo si videla?-

-Svoju mamu.-

-Áno?-

-Verí vo mňa.-

-Takže, čo teraz? Tvoja priepasť je rovno pred tebou.-

Pohľad do zeme

-Neoplatí sa to.-

Starec sa usmeje a spýta sa: -Čo prosím? Nepočul som dobre, vieš, že mám zlý sluch.-

– Ja chcem bojovať, neskočím.-

-Výborne. Môžem teda odísť.-

-Nie, počkaj.-

-Neboj sa, objavím sa vždy, keď ma budeš potrebovať.-

-Ale ako?-

-Ja som ty a ty si ja. Sme jedno a to isté.-

-Ty si ja?-

-Áno.-

-Moje lepšie ja?-

-Nie, som len ty. Žiadna horšia ani lepšia časť.-

-Práve som sa stratila.-

-Opäť sa nájdeš.-

Starec sa obráti a obklopí ma husté mračno. Zahrmí a zaprší, no ja viem, že každý koniec prináša nový začiatok.  Ten môj sa práve začal.

Kráčam pustinou a všade okolo mňa je temnota. Vtáčiky prestávajú spievať, ich hlásky utíchajú v ničote. Sponad oblakov vykúka kostrbaté slnko a deň sa pomaly strieda s nocou. Pasivita všetkého ma ubíja. Ráno vstanem a vidím mesiac so slabými obrysmi. Dokonca i jeho sila slabne. Žmurknem, aby som sa prebudila zo zlého sna, skutočnosti. Monotónne chodenie sem a tam ma dokonale unavilo.

Rada snívam. Snívam o krajšom začiatku. Snívam o lepších ľuďoch.

Snívam o…nedosiahnuteľnosti.

-Prečo si smutná, dievčatko?-

-Ja nie som smutná, Svedomie.-

-Tak prečo sa mračíš?-

-Nemračím, ja len rozmýšľam.-

-Vážne?-

-Určite.-

-Povedz, nechodíš v začarovanom kruhu?-

-Možno.-

-Tak áno alebo nie?-

-Áno!- vykríkla som.

-To je už lepšie. Všetko v sebe dusíš.-

-Som otrokom vlastnej túžby.-

-Akej túžby?-

-Chcela by som zmeniť svet.-

-To nie je zlý cieľ.-

-Pravdepodobnosť úspechu je nulová.-

-Povedz mi, ako chceš zmeniť svet, keď si ani ty sama neveríš?- rozhorčene vraví.

-Túžiš po zmene, ale najprv sa lepšie pozri na seba. Nahliadni do svojho vlastného srdca a nesnaž sa zmeniť iné. Búrku v srdci musíš zadusiť ako prvá, nie až keď budeš zažehnávať búrky ostatných.-

Rozmýšľa

-Tisícky rokov vanie mrazivý vietor. Vietor, čo prináša chlad. Chlad, čo prináša neistotu. Neistota prináša pády. Pády prinášajú neslobodu rozhodnutia.  No a už spomínaná nesloboda? Uväznenie vlastných túžob? Väzenie prináša smrť.-

Zapýrim sa

-Ty sa červenáš?-

-Predstavila som si, ako na mňa hádžu okovy.-

-Výborne, som ti na smiech.- konštatuje.

-Prepáč, Svedomie, to sú vážne veci.-

Zatnem päste a prinútim sa koncentrovať. Len si spomeň, čo ti hovorila stará matka. Ak sa chceš smiať, predstav si všetko zlé, čo sa na svete deje. Potom si zahryzni do jazyka, narátaj do 5 a kríza zažehnaná.

-Dostala si ďalšiu lekciu, no to je tvoja posledná.-

-Ja ťa ešte potrebujem, Svedomie.-

-Už si pochopila fungovanie sveta. Nepotrebuješ ma. Odteraz bude hora, ktorou si ty, stáť pevne nohami na zemi.-

-Svedomie…-

-Maj sa dobre, dušička. No nezabúdaj “človek už má krídla, a predsa nie je anjelom“.-